Kniha Strom, ktorý dáva je obľúbenou svetovou klasikou. Autorom je Shel Silverstein. O čom teda je? O láske. … alebo aj nie.
Priznám sa, keď som ju prvýkrát čítala, dosť ma zaskočila. Ide o príbeh stromu, ktorý sa spriatelí s malým chlapcom. Chlapec sa hrá v jeho korune, je jeho jablká a rád sa k nemu vracia. Obaja sú šťastní. Chlapec však rastie a hranie so stromom ho prestane zaujímať. Strom je smutný. Jednoho dňa sa znova objaví, strom ho pozýva hrať sa do svojej koruny, ale chlapec chce peniaze. Tak mu dá strom jablká, ktoré môže predať na trhu. A strom je šťastný. Takto sa chlapec vráti ešte párkrát a strom príde o konáre a nakoniec aj o kmeň. Na záver je chlapec už starček a potrebuje len tiché miesto na oddych. Posadí sa na peň. A strom je šťastný.
Príbeh často prezentujú ako ukážku čistej, nesebeckej a nepodmienenej lásky. Kde milujúci dáva všetko, čo môže. Bez akýchkoľvek podmienok, bez nároku na odmenu. K takejto láske má najbližšie len Boh. Alebo rodič. Vraj.
Problémom pre mňa nie je dávajúci strom, ale berúci chlapec. Odnesie všetky jablká, pretože potrebuje peniaze pre rodinu. Och, aké milé. Teraz určite príde so svojimi deťmi a tie sa budú hrať so stromom na schovávačku. Nie. Keď príde neskôr, chce dom. Strom mu dá svoje konáre. No tak dobre, hovorím si, teraz je aspoň chlapec šťastný. Asi to s tým šťastím moc žhavé nebude, pretože pri ďalšej návšteve chce loď, aby mohol od všetkého utiecť. Strom mu dá kmeň. A prvý krát si prizná, že až tak šťastný nie je.
A chlapec príde znova. Viete čo? Kecala som, v tomto bode mám problém aj so stromom. Je mu totiž vážne ľúto, že už chlapcovi nemôže nič dať. Ale keď chlapec chce len miesto na oddych, strom je hneď ochotný mu ho poskytnúť. A strom je znova šťastný.
To je pointa? Po živote v (zaprenom) sklamaní je šťastný aspoň na chvíľku? Uznávam, že to nie je málo. Ale nie je to zrovna vec, ktorú by som chcela prezentovať svojmu dieťaťu.
A čo ten chlapec? Nedokáže sa ani poďakovať. Necení si, čo preňho strom robí. A tak aj jeho život (z náznakov) vyzerá.
Zrejme nie som ten správny typ rodiča, čo dokáže oceniť takýto vzťah. Chcem, aby moje dieťa vo vzťahu dávalo aj bralo. Pretože to mi pripadá normálne a zmysluplné. Chcem aby vedelo, že chlapcovo správanie je extrémne sebecké a strom je podľa mňa citovo závislý a nie milujúci.
Čo ma dosť vytáča, je ženský rod stromu v origináli. V slovenskom preklade sa to milosrdne stratilo za „ten“ strom. To už totiž nie je pochýb, že by The Giving Tree mal byť o vzťahu matka – dieťa. Keďže je táto kniha taká obľúbená, aký dáva spoločnosť odkaz mamám? Dávaj až do úplného vyčerpania, obetuj sa a nečakaj za to nič, pretože to je tvoja úloha? Ďakujem, ale nie. Nič také nemienim robiť. Svoje deti milujem bezpodmienečne (minimálne sa o to snažím). Ale zároveň ich chcem vychovať tak, aby ma rešpektovali a nie využívali. Jednoducho, aby ma tiež mali radi.
Ak ste sa dostali až sem, môžete mi kľudne napísať aký máte na knihu názor. Budem rada. Možno som ju len zle pochopila. Má sa čítať ako posolstvo (aké?), ako nejaký abstraktný obraz? Som príliš racionálna? Možno mi uniká niečo podstatné. A možno nie.
Knihu si môžete kúpiť na martinus.sk alebo martinus.cz (cez partnerský program). Ako to funguje si prečítate tu: klik.
Pozrite sa, či je kniha dostupná aj vo vašej knižnici. Vďaka projektu InfoGate.sk (klik).
Názov: Strom, ktorý dáva Text/Ilustrácie: Shel Silverstein Vydal: OZ Slniečkovo, 2011 Strán: 56 ISBN: 9788089314201
Vieš čo? Podľa mňa si ju prečítala presne. Len trochu zahorknuto. Myslím, že presne preto je to svetová klasika – že nie je jednoznačná. Že zabŕdne do nejakého tvojho osobného miesta a tým že ťa vytočí. Reakcia je dôležitá. Nie je mravoučný – milé mamky, ste dobré vtedy ak robíte toto. Milí chlapci, a vy ste dobrí, ak tiež robíte toto.
Myslím, že sa zhodneme, že v knihe nevidieť, že by autor hovoril – Takto to robte, matere. Píše len, že strom bol šťastný. O chlapcových emóciách nevieme nič, vidíme len z konania, že to bol hajzlík. Iffi tuším na Instagrame píše?, že vidieť, že to nevidí tak tragicky, že veď ten strom je stále zakorenený. Ďalej rodí (jablká nie sú raz za život), ďalej ponúka tieň, všetky tie veci. Akurát, že tu sa dívame iba na jeden vzťah.
Jasné, že chceme vychovávať deti k niečomu väčšiemu. Pravdaže, že ako matky sa nechceme strhať. Ale tá kniha nikde nevraví, že TAKTO je to správne.
Keby ich vzťah bol vzťahom dvoch dospelých, tak strom je rovno na terapiu, o tom potom. Ale ak ich vzťah je rodič-dieťa, tak je to pomerne presné. Čo robíme, keď našim deťom prepne, ak sa z nich stanú hajzlíci, ak začnú drogovať alebo ak otehotnejú v pätnástich? Pravdaže máme klásť hranice. To poniektorí robia, poniektorí nie. Ale nebude ti trhať srdce, ak budeš vymienať zámku, lebo ťa vlastné dieťa bude chodiť okrádať? Alebo naopak, nebudeš šťastná ak sa vráti a bude prosiť o odpustenie? Toto príbeh trafil veľmi presne. Reakcie a poučenia sú na nás.
Strašne sa teším, že ťa vytočila (aj mňa, aj môjho syna, takže ho očividne dobre vediem). Lebo ty vieš trafiť dobré knihy, a toto je jedna z nich, aj keď ju možno nebudeš chcieť mať doma. Lebo nemeriame knihy podľa vzorca: páči sa mi – dobrá je. Nepáči sa mi – nie je dobrá. Ak by ten vzorec platil, potom sú dobré všetky Dory a všetci Krtkovia. A Anna Franková je zlá zlá zlá (a tú ja nechcem mať doma). Asi ten vzorec bude väčší, a diskusia a nejaké to "rezonovanie" bude jeho súčať. Davaj het, píš mi. Alebo si zavoláme? Mám ťa rada a som za teba veľmi vďačná!
A možno má byť tá kniha o tom, aby v samotných detoch vyvolala ten pocit rozhorčenia z chlapcovho správania, možno ma deťom "otvoriť oči", koľko im my matky dávame a nič za to nečakáme, a že by to tie deti nemali brať ako samozrejmé, ale mali by si to vážiť…
Vik, (ako vždy) dobre píšeš. Pred tým, ako som mala deti, by som celú knihu rozhorčená hodila rovno do koša. Ale teraz… teraz ozaj neviem. Nechcem byť ako strom, ale … každý rodič asi vie. Preto je moja reakcia taká.
Kniha ostala v polici. Práve preto, že sa mi nepáči. Za pár rokov ju znova s pampúchom vytiahnem a som strašne zvedavá na jej reakciu. A za ďalších pár rokov znova. Lebo aj nepríjemné knihy sa majú čítať. Lebo cenzúra zvrchu je oveľa väčšie zlo.
Krasny a vystizny komentar, dakujem …
Mně připadá, že knížka je hlavně o tom, že i z dávání něco dostáváme… jinak by většina z nás nedávala. Dostáváme pocit výlučnosti – my můžeme darovat, dostáváme pocit, že jsme milovaní, dostáváme moc nad obdarovaným (skrze výčitky). Pro mě je v tom to nejsilnější poselství právě to, že nikdy nedáváme zadarmo.
áno, máte pravdu. toto je podľa mňa hlavný aspekt v knihe. ale záleží na človeku, kde si určí mieru. pre mňa osobne je toho dávania moc a za príliš vysokú cenu. asi som vlastne dosť egoista =)