Ja som všeličo, ale vodný živel určite nie. Plávať som sa nikdy nenaučila a k vode mám rešpekt. Napriek tomu sa jedny z najsilnejších zážitkov môjho detstva spájajú práve s vodou.
Raz, mohla som mať tak dvanásť rokov, sme šli na výlet na neďaleký hrad. Cestou späť nás zastihla letná búrka. Premokli sme skrz naskrz a ešte bolo treba prebrodiť Váh. Hladina bola nízka, voda príjemne teplá. Keďže nebolo čo stratiť, ľahli sme si do vody a čakali na ostatných. Doteraz si pamatám ten magický pocit. Celá ponorená do vody. V tichu pod povrchom som počula len bubnovanie kvapiek na hladinu. Moment pokoja v búrke okolo.

Samozrejme, že takýto zážitok sa nedá umelo sprostredkovať. Ale môžem preň vytvoriť vhodné podmienky. Stačí začat v malom. Trebárs na potoku, ktorý tečie cez dedinu, hneď za babkiným domom.

čo som potrebovala:

• potok
• knihu

ako na to:

 

výsledok:

200 metrov, 20 minút, dve zvedavé susedky s dobrými radami („Nemáčajte sa v tej vode, vypúšťajú tam močovku!“ a „Nechoďte tam, je tam had!“), jeden mierne naštvaný švagor, dve mikroskopické pijavice, odvážny pampúch a zábava pre deti. A budúci týždeň výlet smerom na hrad.

Viac o projekte Prečítané leto si môžete prečítať na stránkach Čítajme si spolu.